25.3. Život kresťana v krajine postihnutej vojenským konfliktom

V dnešnej dobe veľa krajín zažíva vnútorné nepokoje a ja osobne sa odvážim povedať, že aj na Slovensku niekedy vládne dusná atmosféra. Stačí časť nespokojných občanov a nepokoje sa roznesú po celej krajine. Blízko ku nám sa takáto dlhodobo napätá atmosféra prejavila vojenským konfliktom na východe Ukrajiny. Pred niekoľkými rokmi sa po rozsiahlych nepokojoch rozpútala vojna v Juhoslávii, ktorá trvala približne 10 rokov.

Keď na chvíľu dáme bokom politiku a sociálno ekonomické stránky tejto veci (ktoré nás síce mnohých veľmi zaujímajú), môžeme sa venovať svedectvám ľudí, ktorí sa bohužiaľ nachádzajú v tom istom čase a priestore ako táto vojna. Ich osobné svedectvá o tom, či ich to ako kresťanov ovplyvnilo, a ako to zmenilo ich životy a postoje, boli náplňou tejto mládeže.

O konflikte na Ukrajine (2013 - ?) hovorili dve aktuálne dobrovoľníčky : Evnika (Vinnitsa) a Natália (Kyjev), ktoré od minulého roku pôsobia na Slovensku. Na Ukrajine neprebieha konflikt dlho a je obmedzený iba v jej východnej časti. Napriek tomu na dievčeatá vojna pôsobí, i keď zďaleka. Do slovenčiny prekladal Sergej, ktorý momentálne pôsobí ako kazateľ v Nových Zámkoch.

Občiansku vojnu v Juhoslávii (1991 - 2001) nám trochu priblížili bývalé dobrovoľníčky Tamara (v tom čase z Vojvodiny, Kysac) a Sanja (v tom čase Valjevo), ktoré dnes obe bývajú na Slovensku. Vojna trvala dlho a dotkla sa všetkých, jej dôsledky sa prejavujú dodnes. Gifko so zmenou hraníc, pre lepšie pochopenie TU.

Pozvané boli mládeže z okolia a boli sme poctení ich návštevou. Dúfame, že občerstvenie po mládeži ich potešilo aspoň tak, ako nás všetkých potešili chvály pred začiatkom diskusie. Večerom nás sprevádzal šarmantný Stanči, ktorého prejav bol taký dobrý, že až neverím, že si ho predtým necvičil pred zrkadlom. Za spoločný čas s mládežami a ochotu dobrovoľníčok hovoriť o sebe, ochotu Sergeja, pomôcť s prekladom z ukrajinčiny a za všetko dohromady sme boli veľmi vďační. Bol to cenný čas. Fotky sa nachádzajú v spoločnom albume Random foto 2017, ktorý je napravo.


Napriek tomu, že v Nesvadoch koluje legenda, že hurbanovčania nezvyknú prísť, oni ju, ako to už býva zvykom vyvrátili. Samozrejme, že viacerí sme v to verili, aj keď sa našli v našich radoch aj skeptici a vyznávači nesvadských legiend. 

Nahrávka bude zrejme časom dostupná, tu je stručný súhrn toho, čo porozprávali dievčatá .

UKRAJINA (Evnika, Natalia, Sergej)
Bolo pred vojnou všetko v poriadku?
-Nie, bolo cítiť napätie, nevypuklo to odrazu. Jedným z prejavov nepokojov bol aj tzv. euromajdán.

Museli všetci bojaschopní muži narukovať?
-Nie, prišlo oznámenie, ale konflikt nie je celoštátny, kto nechcel nemusel ísť. Niektorí kresťania (hlavne evanjelikálne cirkvi), ktorí nechcú držať zbraň išli ako alternatívne posily (kuchyňa, údržba, zdravotníci, atď). Boli ale aj takí, čo kvôlu určitým okolnostiam ísť museli, alebo členovia ich rodiny.

Zlepšilo/zhoršilo toto obdobie vzťahy medzi pravoslávnou (na Ukrajine väčšinovou) cirkvou a evanjelikálnymi cirkvami?
-Skôr zlepšilo, v niektorých mestách boli aj spoločné akcie, kde sa všetci modlili. Naopak ako keby vojna tie rozdiely trochu rozmazávala.

Reakcia vašich zborov na vojenský konflikt?
-Modlitby za nich, zbierky, niektorí členovia išli pomáhať ako zdravotníci, alebo posielali hmotnú pomoc na miesto konfliktu.

Viete si tipnúť, kedy sa konflikt skončí?
-Nie, skoro to asi nebude.

Vaše osobné svedectvo?
-aj počas vojny Boh hovorí k ľuďom a síce je ťažké veriť, že aj vtedy je všetko v Jeho rukách, práve tomu sa kresťania denno denne učia.
-veľa ľudí sa počas vojny obrátilo k Bohu, hlavne vojaci. Taktiež možnosť svedčiť - veľa ľudí sa dá stretnúť, presúvajú sa po krajine, veľa komunikujú - skoro každý rieši, čo sa deje.

SRBSKO (Tamara, Sanja)
Akú zmenu pre krajinu priniesla vojna?
-Predtým bolo v krajine viac národností aj vierovyznaní - evanjelikáli, pravoslávni, aj moslimovia. Žili v podstate premiešane.  Keď sa začala vojna, národnosti chceli svoju vlastnú krajinu a ekonomická a politická situácia to celé len zhoršovala. Takže nebojovali len vojaci, práve naopak, aj susedia, spoluobčania medzi sebou, jeden proti druhému.

Uvádza sa, že konflikt trval od roku 1991 do roku 2001. Existujú nejaké trvalé následky, ktoré sa odvtedy prejavujú dodnes?
-Áno, možno takým veľkým negatívom sú zvyšky rozpadnutých rodín - v bývalej Juhoslávii boli rôzne vierovyznania a národy spolu pokope, a počas vojny, aj po nej došlo k rozdeľovaniu. Srbi do Srbska, Chorváti do Chorvátska, atď. To rozdelilo rodiny, niekedy aj manželstvá. No a potom rozvody z dôvodov chudoby, nepokojov, krízy, boli to zlé časy. V tom žili ľudia a dodnes to majú v pamäti.

Vaše prvé zážitky z vojny?
-Najprv som tomu veľmi nerozumela, až časom som si uvedomovala, čo sa deje. Najviac si pamätám, ako sme sa museli skrývať, keď sa ozvali sirény - keď sa bombardovalo.

Vaše najhoršie zážitky z vojny?
-Keď bolo to 70 dňové bombardovanie Srbska - hlavne pri Belehrade - v 1999. Vždy, keď sa ozvali sirény, museli sme sa skryť. Niekedy sa ozval aj špeciálny signál, to znamenalo, že môžeme byť chvíľu vonku, že sa nebude nič zlé diať. Ale raz aj po ňom hneď boli sirény. 
-Nás to raz zastihlo v meste (sirény), šli sme sa skryť do pivnice v jednej bytovke, mamina nás silno držala. jeden pán tam chodil a ponúkal nám kávičku, usmieval sa, pre neho to bolo už bežné a normálne. A bola vtedy chudoba, ale tá je vlastne  dodnes.

Vaše osobné svedectvo?
-Odpustenie - v mnohých ostal taký trpký pocit, hnev. Moji známi sa napr. hnevali, keď zistili, že idem do Ameriky na brigádu, považovali to za zradu (pozn. Američania v 1999 pomáhali Albánsku v osamostatnení tým, že bombardovali Srbsko). Ja si však uvedomujem, že mladí ľudia, ktorých som v Amerike stretla s tým nemali nič spoločné. U nás doma to tak ale nechápu. Ja som ale bola schopná odpustiť, veď aj mne Boh odpustil všetko, prečo by som ja niekomu niečo nemala odpustiť?